O kone som sa zaujímala asi od mojich piatich rokov. Vždy som obdivovala krásne nesenie ich tela, správanie sa, ušľachtilosť- tú dokonalú ladnosť. Vždy som im dôverovala, nemala som ani štipku strachu. Boli to moji jediní /a keď si to uvedomím, aj skutoční / PRIATELIA. S rodičmi sme chodili na jeden nemenovaný ranč. Prechádzali sme sa tam, kŕmili tie štvornohé zlatíčka a ja som už vtedy cítila, že ma tam k nim niečo ťahá. Dokonca si pamätám na jednu menšiu príhodu. Išli sme sa prejsť na ten ranč a dať im jabĺčka. Nespomínam si až tak na detaily, ale viem, že som rodičom ušla priamo do ohrady / čo si na začiatku ani nevšimli/ a začala som ich tam hladkať a maznať. Keď sa všetci zhrčili okolo mňa /mimochodom, ani jeden ma za tých cca päť minút nestihol ušliapať/, všimol si tento nepokoj otec a hneď bežal po mňa. Ja nešťastná som sa musela podvoliť a ísť s ním. Samozrejme, dosť sa hnevali, ale mne to aj tak urobilo nesmiernu radosť. Mám mnoho takýchto spomienok, mojich plánov. A pritom to nebolo až tak dávno. Spoznala som tam moju spriaznenú dušu a priateľov, na ktorých nezabudnem. Nikdy...
Patri$a
